Fázy arizácie

Arizácia podnikov prešla v rokoch 1939 – 1942 dvoma fázami:

tzv. evolučná fáza
tzv. revolučná fáza

V prvej fáze (tzv. evolučnej), od jesene 1939 prebiehali prípravy arizačného procesu a diskusie, akým spôsobom by mal byť podnikový majetok Židov prevedený do vlastníctva Nežidov.

Aj radikáli, vedení Vojtechom Tukom, aj tzv. umiernení vedení Jozefom Tisom sa pritom zhodovali v tom, že Židia majú byť vylúčení z hospodárskeho života na Slovensku.

Už menovanie dôverníkov a dočasných správcov do priemyselných, obchodných a remeselných podnikov (vl. nariadenie č. 137/1940 Sl. z. a následné úpravy), malo za cieľ cieľ pripraviť záujemcov o arizáciu podniku na prevzatie podniku a následné podnikanie.

V apríli roku 1940 bol Snemom Slovenskej republiky schválený zákon č. 113/1940 Sl. z. (účinný od 1. 6. 1940) o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch (tzv. "prvý arizačný zákon“) ktorý:

definoval ktorý podnik je možné považovať za "židovský podnik",
prikazoval označenie "židovských podnikov" na viditeľnom mieste nápisom „židovský podnik“,
upravoval podmienky za akých mali byť tieto podniky prevedené do vlastníctva Nežidov (t. j."arizované"), alebo likvidované.

V otázke arizácie tento zákon umožňoval úplnú arizáciu (prevedenie celého podniku na nového vlastníka), alebo čiastočnú arizáciu (prevedenie väčšinového podielu na nového vlastníka s ponechaním účasti pôvodného vlastníka v podniku).

Zákon umožňoval aj tzv. "dobrovoľnú arizáciu" na základe dohody, potvrdenej zmluvou medzi pôvodným majiteľom a arizátorom s určením podielov v podniku.

Arizátori museli spĺňať podmienku kvalifikácie a za podnik museli zaplatiť.

Arizácia sa netýkala továrenských podnikov (podnik s viac ako 20 zamestnancami). Arizáciu podnikov vykonávali župné úrady a metodicky viedlo Ministerstvo hospodárstva.

Zákon č. 113/1940 Sl. z. vstúpil do platnosti 1. júna 1940, no platil len tri mesiace. Podľa tohto zákona bolo arizovaných len cca 50 podnikov.

Druhá fáza arizácie podnikového majetku na Slovensku nastala po mocenských zmenách, ktoré so sebou priniesli salzburské rokovania slovenských a nemeckým predstaviteľov v júli 1940.

Posilnenie pozície radikálov na slovenskej politickej scéne prinieslo aj radikalizáciu arizačného procesu. Slovenský snem ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. splnomocnil vládu aby v priebehu jedného roka "vyradila Židov z hospodárskeho a sociálneho života" . Jedným z prvých nariadení vlády už v septembri 1940bol zriadený Ústredný hospodársky úrad, ktorý prevzal zodpovednosť za arizačný proces (s výnimkou arizácie poľnohospodárskeho majetku), vrátane arizácie podnikov. v Na čelo Ústredného hospodárskeho úradu bol menovaný Augustín Morávek, nedoštudovaný právnik a chránenec Vojtecha Tuku.

Augustín Morávek bol tvorcom a zástancom tzv. revolučnej formy arizácie podnikov, teda radikálneho prevodu podnikového majetku bez ohľadu na hospodárske dôsledky a ochranu prevádzaných hodnôt metódou úmyselného podhodnotenia majetku a hroziacich strát.

Ústredný hospodársky úrad pod Morávkovým vedením vydal nové právne predpisy upravujúce arizáciu podnikov. Nariadenie vlády č. 303/1940 Sl. z. o židovských podnikoch:

umožňovalo len nútenú arizáciu (dobrovoľná arizácia bola zrušená).
arizácii podliehali aj továrenské podniky,
ponechalo možnosť čiastočnej arizácie, no znížil sa podiel pôvodného vlastníka ( s tym, že podiely pôvodných vlastníkov boli postupne ďalšími úpravami znižované, až napokon k 1. 4. 1942 úplne zanikol akýkoľvek podiel Židov na podnikovom majetku na Slovensku),
umožňovalo Ústrednému hospodárskemu úradu udeliť výnimku (dišpenz) spod požiadavky kvalifikácie, čím sa uvoľnila cesta k tomu, aby mohli arizovať aj osoby úplne nekvalifikované v odbore podnikania arizovaného podniku.

Arizátori mali do 120 dní od doručenia rozhodnutia o arizácii zaplatiť sumu rovnajúcu sa likvidačnej hodnote (v prípade úplnej arizácie) alebo obecnej hodnote podniku (v prípade čiastočnej arizácie) na štátom blokovaný (viazaný) účet pôvodného majiteľa. Nariadenie pritom umožnilo splácať likvidačnú hodnotu (obecnú hodnotu) po dobu piatich rokov.

Na základe spomenutého nariadenia č. 303/ 1940 Sl. z. bolo arizovaných viac ako 2200 podnikov, teda absolútna väčšina.

Charakteristikou arizácie pod vedením A. Morávka a gesciou Ústredného hospodárskeho úradu bol korupcia a živelnosť. Dobrozdania a odporúčania aizátorov zo strany mocenských štruktúr (HSĽS, Deutsche Partei, Hlinkova garda, Freiwillige Schutz. a pod. ) sa stali povinnou súčasťou arizačného procesu

Hodnota podnikov (likvidačná hodnota alebo obecná hodnota), bola do júla 1942, keď už bola prevedená väčšina z viac ako 2200 arizovaných podnikov, určená len 288 prípadoch Táto hodnota bola pritom spravidla podhonotená, čo ÚHÚ zdôvodňoval potrebou motivácie arizátorov k preberaniu podnikov.

Ani po odchode A. Morávka z postu predsedu Ústredného hospodárskeho úradu (v júli 1942 ho nahradil Ľudovít Paškovič) sa nepodarilo odvrátiť hospodárske škody, ktoré arizácia podnikov spôsobila. . Do júla 1944 bola likvidačná (obecná) hodnota arizovaných podnikov určená len v 1300 prípadoch.

Výnimky spod požiadavky kvalifikácie viedli k tomu, že podniky boli preberané nekvalifikovanými protežantmi, ktorých jediným záujmom bol veľmi často len okamžitý zisk. To vyúsťovalo do krachu podnikov. Štát tak prichádzal o daňové subjekty. Neodbornosť arizátorov viedla aj ku poklesu obratov podnikov.

Postavenie pôvodného majiteľa bolo marginálne a Ústredný hospodársky úrad sa nezaujímal o to, aký bude mať arizácia dopad na jeho sociálnu situáciu.

Je známe, že vo viacerých prípadoch sa pôvodní majitelia podnikov snažili o záchranu a zabezpečenie živobytia pre svoju rodinu hľadaním arizátora svojho podniku a tajnou dohodou s týmto arizátorom o zamestnaní v arizovanom podniku. Tieto dohody boli vždy tajné a v niektorých prípadoch napokon vyústili do situácie, že pôvodný majiteľ získal určitý príjem, prípadne pracovné povolenie. Za súčasného stavu výskumu nie je možné vyčísliť počet takýchto tajných dohôd medzi arizátormi a pôvodnými majiteľmi.