Ferdinand Čuperka

Tak ja to len poviem, že v ´68. No a potom v ´68, na začiatku roku niekedy boli voľby, menil sa stranícky výbor, volil, no a ja som vtedy bol námestník, mal som veľa starostí... svojich... a už som nechcel byť v tej strane,... po tých aktívoch chodiť. Nie, že by som bol ako nepriateľ komunistickej strany, ale proste nechcel som. No a potvora sa niekto zdvihol na schôdzi, lebo tajne sme už volili prvýkrát v ´68. A tak bola kandidátka a nejaký sa zdvihol a povedal, ale on doporučuje, že to je zlé, keď súdruh Čuperka nebude v tom výbore... A jasné, všetci: Áno, dopísať na kandidátku. Dopísali. Ja som dostal všetky hlasy do jedného. Tí druhí nedostali, tí dostali všelijak, lebo tam bolo viac ľudí, ale ja som dostal do jedného hlasu mimo svojho. No a už som bol v tom výbore... Potom v januári a februári to išlo, tie aktívy... Viete, ja som bol aj na zjazde, čo boli, aj na tých konferenciách straníckych, ktoré boli pred príchodom Rusov... Ťažko sme to brali a mali sme strach z toho, že tí Rusi prídu... Lebo to sa tak pošepkávalo, lebo mali to vojenské cvičenie, najprv tu boli a potom neodišli spoza našich hraníc. To len sedláci by neverili, že vlastne sú pripravení na to, aby v ktorýkoľvek okamžik nás zhltli, že si to dobre nacvičili pri tom cvičení, že, lebo viete, Maďari boli z jednej strany, Rumuni z druhej,... Nemci z tretej. Takto to mali pekne porozdeľované. Šikovne to mali spravené tí generáli. Raz-dva to zmáčkli, za dve, za tri hodiny bolo Československo obsadené. Takže... prišiel potom 68. rok, no a viete, už to potom nebolo ako, nebolo slávne. Vo fabrike bol len jeden jediný človek zo straníckej organizácie, ktorý sa postavil na stranu Rusov, a dokonca ruských vojakov a ruské tanky údajne sprevádzal po Bratislave. Bol to robotník jeden, nejaký Mydlink /pozn. ÚPN: fonetický prepis mena/. Dobre som ja s ním vychádzal, bol špičkový robotník a on vlastne už na tej straníckej schôdzi hovoril, že to nemôže sa robiť... ešte neboli tu Rusi. Takto sa on choval, potom aj, hovorím, Rusov sprevádzal a keď prišiel do fabriky, ... tak celá dielňa, ako, po zverákoch s kladivami, viete, to je taký robotnícky signál, že keď robotníci klepú po zverákoch a keď niekto tam príde, tak to je akože trest smrti. On to aj nejako tak zobral, že odišiel a zamestnal sa na ruskom veliteľstve. ... Lebo on bol zaslúžilý a povedal, čo sa mu stalo vo fabrike, jak ho my berieme, tohto pána. To len ako takú perličku hovorím. Takže zamestnal sa na ruskom veliteľstve a do fabriky už nechodil.

V 69. roku urobili na... výročie 68. roku, teda augusta, urobili v Prahe v Priemyselnom paláci, ... také výstavné priestory veľké, to, myslím, zhorelo... To bol Park Júlia Fučíka a veľká priemyselná sála, tam sa zmestilo niekoľko tisíc ľudí. Tam sa robili najväčšie aktívy. No a tak mňa vyslali ako mestský výbor, už nový, tak keď som bol vtedy činný, tak zas ma vybrali, potvora. Tak nás ale tridsať alebo koľko z Bratislavy alebo šesťdesiat, ja už neviem, či jeden či dva autobusy boli. No a tak bohovsky to tí Češi v Prahe spravili. Tak sme prišli do toho parku a teraz som myslel, že však v tom autobuse som išiel s nejakým predsedom straníckym, čo ja viem, zo Slovnaftu alebo s niekým. A tak sme si mysleli, že budeme spolu sedieť. Haha, oni nás pekne porozdeľovali po tej sále. Nie, že tu Bratislava, tu to, tu to. A ešte to, čo bolo správne spravené, čo špeciálne, to ani človeka nenapadlo, tu som sedel ja, tu milicionár, tu niekto, tu milicionár, tak nás poposadzovali. No a viete, čo, samozrejme, jak tam Husák rečnil alebo čo a ... niekto k výročiu, tak sa aj musí tlieskať, nie? No ale keď mne sa nepáčilo, som netlieskal. A ten jeden z tých milicionárov veru ma pekne poklepal a povedal: A ty, súdruhu, a čo, a ty s tým nesúhlasíš? ... Perfektne boli nainštruovaní. Potom vám čo ostávalo, musel ste tlieskať, nie?

Toto ma zastihlo zhodou okolností v Bulharsku alebo v Rumunsku, na dovolenke som bol a išiel som na dovolenku preto, lebo som si myslel, že môžem spoľahlivo odísť, lebo skončili relatívne – jak nás informovali – úspešne rokovania v Čiernej nad Tisou a podpis v Bratislave a tak, takže žiadna okupácia nehrozí. Tak som odišiel na dovolenku do Bulharska alebo do Rumunska a tam nás to draplo a potom stadiaľ som išiel do Jugošky ako s rodinou, manželku som mal a... syna takého malého štvorročného. No a potom sme išli do Rakúska z tej Jugošky. No ale... manželku som mal lekárku, ale... proste moja manželka aj hovorila, že emigrujme a to... Ja som ani nemal problém, ja nemecky viem... som sa nebál, akože by som sa nejako zamestnať... Ona lekárka, ale ona nevedela ani ceknúť, ale aj jej tam jeden lekár hovoril, že žiadny problém... Ale ja som mal strašný strach. Nie strach, ale syna som mal prieduškára, to poviem otvorene. To bol jeden dôvod. Hovorím: Čo a jak tam bude, tunak máme všetky služby, liečenia a kde-čo, všetko tu máte zabezpečené. Okrem toho žena pracovala v brandži,... Tak to bol jeden dôvod – ten syn, a okrem toho som nechcel z princípu nikdy emigrovať.