Kto bol kto

Vasil BIĽAK

Slovenský politik a komunistický funkcionár. Pochádzal z chudobnej rusínskej rodiny. Po vyučení pracoval ako krajčírsky robotník v Bratislave. Do KSČ vstúpil v roku 1945. Od konca 40. rokov pracoval v straníckom aparáte, od roku 1953 pôsobil na KV KSS v Prešove. Od polovice 50. rokov bol členom ÚV KSČ, od roku 1960 poslancom Národného a neskôr Federálneho zhromaždenia. V rokoch 1963 − 1968 bol ideologickým tajomníkom ÚV KSS a z tejto pozície sa podieľal na demokratizácii režimu na Slovensku v rámci procesu známeho ako bratislavské predjarie. V 60. rokoch spolupracoval s A. Dubčekom, a v januári 1968 podporil jeho zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSČ. Po výmene najviac skompromitovaných funkcionárov z éry Antonína Novotného sa 23. januára 1968 stal prvým tajomníkom ÚV KSS a členom Predsedníctva ÚV KSČ. Zásadnejšie reformy však odmietal a po marcovej schôdzke v Drážďanoch sa zaradil medzi dogmatikov vo vedení komunistickej strany, odmietajúcich reformy a orientujúcich sa podľa požiadaviek Sovietskeho zväzu. Patril k piatim signatárom tzv. pozývacieho listu, ktorý sovietske vedenie použilo ako zámienku na vojenskú inváziu do ČSSR, pričom pri konšpiratívnych stretnutiach so sovietskymi predstaviteľmi plnil úlohy spojky na najvyššie sovietske vedenie.

Po okupácii Československa bol Biľak delegátmi XIV. (mimoriadneho) zjazdu ÚV KSČ (tzv. vysočanský zjazd) zbavený členstva v Predsedníctve KSČ a vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS ho po zjazde KSS 27. augusta nahradil Gustáv Husák. Sovietska strana si napriek tomu vynútila, aby bol na konci augusta 1968 opäť prijatý do najvyššieho straníckeho vedenia. Od novembra 1968 zastával post tajomníka ÚV KSČ pre medzinárodné vzťahy a ideológiu. Po nástupe tzv. normalizácie v apríli 1969 mal ako jeden z jej hlavných predstaviteľov významný podiel na politických čistkách, ktoré postihli státisíce stúpencov reformného procesu a odporcov sovietskej okupácie. Československá verejnosť ho považovala za hlavného prisluhovača Moskvy a šedú eminenciu KSČ.

Leonid Iľjič BREŽNEV

Sovietsky komunistický politik a štátnik. Pochádzal z ruskej robotníckej rodiny, v roku 1931 vstúpil do komunistickej strany a pracoval ako zámočník. Po stalinských čistkách postúpil v rámci straníckeho aparátu s po nemeckom vpáde do ZSSR pôsobil v Červenej armáde ako politický dôstojník. Počas bojov o Dukliansky priesmyk sa spoznal s veliteľom 1. československého armádneho zboru Ludvíkom Svobodom. Od 21. mája 1953 pôsobil ako námestník náčelníka Hlavnej politickej správy Sovietskej armády. Od februára 1956 zastával Brežnev funkciu tajomníka ÚV KSSZ pre obranný priemysel a od 7. mája 1960 do 15. júla 1964 bol ako predseda prezídia Najvyššieho sovietu formálnou hlavou sovietskeho štátu. Chruščov ho však nepovažoval za dostatočne vzdelaného. Brežnev sa preto pripojil ku konzervatívnym členom straníckeho vedenia, ktorí Chruščova 14. októbra 1964 zbavili všetkých funkcií. Následne bol Brežnev ako kompromisný kandidát zvolený za prvého tajomníka ÚV KSSZ.

Leonid Brežnev si svoje spočiatku neisté dokázal rýchlo upevniť vďaka pragmatickej kádrovej politike a podpore vojensko-priemyselného komplexu a bezpečnostných zložiek. Prioritou Brežnevovej zahraničnej politiky bolo upevnenie hegemónie ZSSR v stredovýchodnej Európe. Demokratické reformy nového pražského vedenia však nemohol tolerovať. Obavy z demontáže sovietskeho typu socializmu v Československu ho prinútili, aby po zlyhaní politického nátlaku súhlasil so silovým riešením. Úspešná okupácia a rýchla tzv. normalizácia Československa upevnila Brežnevove postavenie na domácej i zahraničnej politickej scéne. Od začiatku 70. rokov sa však v ZSSR stále viac prejavoval ekonomický úpadok sprevádzaný nárastom korupcie. Brežnev napriek tomu odmietal odísť z politického života a zotrval na čele Sovietskeho zväzu až do smrti.

Čestmír CÍSAŘ

Český komunistický politik a funkcionár. V 60. rokoch sa stal zástancom myšlienok obrodného procesu, v roku 1968 tajomník ÚV KSČ, od júla 1968 do 1970 predseda Českej národnej rady. Predstavitelia Sovietskeho zväzu ho považovali za jedného z kľúčových predstaviteľov tzv. pravicového centra, teda zástancov demokratizácie. V straníckych čistkách bol vylúčený z KSČ a počas následnej normalizácie sa stiahol do úzadia.

Oldřich ČERNÍK

Český komunistický politik a stranícky funkcionár. Pochádzal z baníckej rodiny, v 50. rokoch pôsobil ako funkcionár v Ostrave. Od roku 1960 bol poslancom Národného zhromaždenia a členom vlády, od roku 1966 bol členom Predsedníctva ÚV KSČ. V januári 1968 zohral dôležitú úlohu na zosadení Antonína Novotného z postu prvého tajomníka ÚV KSČ. Ako blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka patril medzi hlavných predstaviteľov demokratizačného procesu a 8. apríla 1968 bol vymenovaný za predsedu vlády ČSSR. V tejto funkcii sa zaslúžil o vypracovanie nového tlačového zákona a zákona o súdnych rehabilitáciách, prípravu federalizácie Československa a naštartovanie ekonomickej reformy. Spolu s Dubčekom a Biľakom sa zúčastnil na všetkých rokovaniach so sovietskymi vedúcimi predstaviteľmi. V noci z 20. na 21. augusta 1968 pomohol zostaviť uznesenie Všetkému ľudu ČSSR. Spolu s ďalšími piatimi vedúcimi činiteľmi KSČ bol potom zatknutý a odvlečený do ZSSR. Ako člen československej delegácie podpísal 26. augusta 1968 v Moskve protokol, ktorý legalizoval okupáciu Československa, anuloval výsledky obrodného procesu a umožnil nástup tzv. normalizácie. Po návrate do Prahy poslušne plnil príkazy sovietskeho vedenia a aktívne sa podieľal na odstraňovaní výdobytkov demokratizačného procesu. Odmietol však ponuku Brežneva vystriedať Dubčeka na poste prvého tajomníka ÚV KSČ. V auguste 1969 riadil z postu predsedu federálnej vlády represálie proti demonštráciám, ktoré sprevádzali prvé výročie okupácie ČSSR. Na zasadaní ÚV KSČ 26. septembra 1969 sa verejne dištancoval od Dubčeka a oľutoval svoju účasť v reformnom procese. Pre sovietsku stranu a normalizačné vedenie napriek tomu zostával jedeným zo symbolov roku 1968, preto bol v priebehu roka 1970 zbavený všetkých funkcií a vylúčený z KSČ.

Stepan Vasiljevič ČERVONENKO

Sovietsky politikom a diplomatom, od 13. apríla 1965 do 27. apríla 1973 bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Sovietskeho zväzu v Československu. V rokoch 1941 – 1943 bojoval v radoch Červenej armády, v povojnovom období bol sovietskym veľvyslancom v Čínskej ľudovej republike, v Československu a vo Francúzsku a bol členom Ústredného výboru KSSZ a Najvyššieho sovietu Sovietského zväzu. Červonenko mal dobré skúsenosti diplomata v krízových situáciách, keďže šesť rokov úspešne viedol sovietsku ambasádu v Číne v čase, keď sovietsko-čínske vzťahy boli mimoriadne napäté. V roku 1968 bol zástancom politického riešenia krízy.

Alexander DUBČEK

Slovenský komunistický a sociálnodemokratický politik a stranícky funkcionár, symbol demokratizačného procesu a socializmu s ľudskou tvárou. Pochádzal zo slovenskej robotníckej rodiny so silným ľavicovým zameraním, ktorá sa v roku 1925 odsťahovala v rámci hnutia Interhelpo do Sovietskeho zväzu. Po návrate na Slovensko už v roku 1939 vstúpil do ilegálnej KSS. Aktívne sa zapojil do SNP a pri ústupových bojoch bol dvakrát ranený. Od roku 1949 pôsobil ako stranícky funkcionár v Trenčíne, Bratislave, a neskôr ako vedúci tajomník KV KSS v Banskej Bystrici (1953 − 1955). Od roku 1955 pôsobil na Vysokej straníckej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, teda v čase, kedy prišlo k odhaleniu zločinov stalinizmu a rehabilitácii politických väzňov. Tieto skúsenosti zohrali významnú úlohu v jeho neskoršej reformnej politike. Po návrate zo ZSSR v roku 1958 vykonával funkciu vedúceho tajomníka KV KSS v Banskej Bystrici. Rozhodujúci zlom v Dubčekovej politickej kariére nastal 8. apríla 1963, keď nahradil stalinistu Karola Bacílka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS. Súčasne bol kooptovaný do Predsedníctva ÚV KSČ. Ako hlavný predstaviteľ komunistickej strany na Slovensku sa zasadzoval za dôsledné riešenie nahromadených politických, ekonomických a národnostných problémov. Počas jeho pôsobenia sa pomery na Slovensku demokratizovali a Dubček patril k hlavným predstaviteľom bratislavského predjaria. Bol jedným z hlavných kritikov Antonína Novotného a po jeho odchode z postu prvého tajomníka ÚV KSČ bol 5. januára 1968 ako kompromisný kandidát zvolený na jeho miesto.

Alexander Dubček chcel demokratizovať, humanizovať a racionalizovať československý politický systém pri zachovaní jeho sociálnej a ekonomickej podstaty. Tento program známy ako "socializmus s ľudskou tvárou" narážal od samého začiatku na odpor konzervatívneho krídla ÚV KSČ, a osobitne Sovietskeho zväzu a ďalších štyroch štátov Varšavskej zmluvy. Dubček sa v sporoch s dogmatikmi opieral o podporu verejnosti, ktorá sa po zrušení cenzúry s nadšením zapojila do obrodného procesu. V uvoľnenej atmosfére sa však požiadavky občanov na demokratizáciu štátneho zriadenia stále viac stupňovali a nevyhnutne smerovali k požiadavke na zrušenie mocenského monopolu KSČ. Dubček bol v tom čase najpopulárnejším politikom v Československu. Sovietske vedenie sledovalo vývoj v ČSSR už od februára 1968 s narastajúcou nevôľou. Dubček však odmietal brať varovné signály o nebezpečenstve vojenskej akcie na vedomie. Na rokovaní so sovietskou delegáciou v Čiernej nad Tisou na prelome júla a augusta 1968 sa márne pokúšal obhajovať svoj politický program. Upokojenie situácie však bolo iluzórne a Sovieti napokon potlačili demokratizačný proces vojskami. Dubček bol zatknutý a odvlečený do Sovietskeho zväzu. Následne sa zúčastnil na moskovských rokovaniach, ktoré skončili kapituláciou československej delegácie pred sovietskymi požiadavkami. 26. augusta 1968 pripojil pod nátlakom svoj podpis pod Moskovský protokol, ktorý legalizoval okupáciu Československa a likvidoval demokratické výdobytky predchádzajúceho obdobia.

Po návrate sa Alexander Dubček neúspešne snažil spomaliť nastupujúcu normalizáciu. Po tzv. hokejový udalostiach koncom marca 1969 bol prinútený rezignovať na miesto prvého tajomníka ÚV KSČ. V apríli sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia. V tejto funkcii pripojil 22. augusta 1969 svoj podpis pod tzv. obuškový zákon, ktorý legalizoval tvrdé zásahy bezpečnostných orgánov proti opozičným demonštráciám. Dubčekova popularita potom výrazne poklesla. V roku 1970 bol vylúčený z KSČ ako vedúci predstaviteľ "pravicovo-oportunistických síl" a prísne ho sledovala Štátna bezpečnosť. V roku 1989 sa opäť zapojil do politického života. Po páde komunistického režimu bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia.

Martin DZÚR

Slovenský dôstojník a komunistický politik. Ako vojak sa zúčastnil ťaženia slovenskej armády proti Sovietskemu zväzu, pričom prebehol na stranu Sovietov. Neskôr bojoval v radoch 1. československého armádneho zboru počas bitky o Dukliansky priesmyk a oslobodzovania Československa. Po roku 1945 pôsobil v armáde v rôznych funkciách. V rokoch 1968 – 1985 bol československým ministrom obrany. Ako minister obrany vydal 20. augusta rozkaz oddielom Československej ľudovej armády zostať v kasárňach a pomáhať prichádzajúcim inváznym vojskám Varšavskej zmluvy. O rok neskôr súhlasil s vyčlenením oddielov ČSĽA na potlačenie masových občianskych protestov proti okupácii.

Władysław GOMUŁKA

Poľský komunistický politik. Pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny, v roku 1926 vstúpil do ilegálnej poľskej komunistickej strany. V rokoch 1934 − 1935 absolvoval politické štúdiá v Sovietskom zväze. Po návrate do Poľska bol za organizáciu demonštrácií a štrajkov niekoľkokrát uväznený. Ešte pred porážkou Poľska nacistickým Nemeckom utiekol Gomułka do ZSSR. Na prelome rokov 1941/1942 sa vrátil do vlasti s úlohou budovať podzemné štruktúry Poľskej robotníckej strany, nástupkyne komunistickej strany. Po prechode frontu sa stal prvým podpredsedom vlády a ministrom "prinavrátených" území. V týchto funkciách pomohol sfalšovať výsledky ľudového referenda z 30. júna 1946 a parlamentných volieb 19. januára 1947, po ktorých bol v Poľsku nastolený komunistický režim. Gomułka sa ako generálny tajomník ÚV PZPR stal zástupcom stalinistu J. Bieruta. Nakoľko presadzoval špecifickú "poľskú cestu k socializmu", ocitol sa zakrátko v nemilosti Moskvy. V januári 1949 ho zbavili vládnych funkcií a 2. augusta 1951 zatkli. V decembri 1954 bol prepustený z väzenia. V júni 1956 vypukli v Poznani demonštrácie, ktoré si vyžiadali desiatky mŕtvych. Poľské vedenie v obave z ďalších nepokojov pristúpilo k personálnym zmenám. Gomułka bol v októbri 1956 zvolený za prvého tajomníka ÚV PZPR a vyhlásil ukončenie násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva.

Na prelome 50. a 60. rokov sa Gomułka odklonil od umiernenej politiky a stupňoval represálie proti katolíckej cirkvi a opozične zmýšľajúcej inteligencii. K československému obrodnému procesu v roku 1968 mal od začiatku nepriateľský postoj. Bol prvým z predstaviteľov sovietskeho bloku, ktorý poukazoval na nebezpečenstvo "revizionizmu" vo vedení KSČ. Aktívne podporoval vojenskú inváziu do Československa a vytýkal sovietskemu vedeniu, že v tejto záležitosti postupuje príliš pomaly. V decembri 1970 vypukli v prístavoch a lodeniciach na pobreží Baltského mora štrajky, ktoré boli násilne potlačené armádou. Gomułka pod tlakom v decembri 1970 rezignoval na post prvého tajomníka ÚV PZPR.

Miloslav HRUŠKOVIČ

Slovenský komunistický politik, funkcionár, riadiaci pracovník. Pred rokom 1968 pôsobil ako riaditeľ Výskumného zváračského ústavu, v roku 1968 zvolený do predsedníctva ÚV KSS a spočiatku bol považovaný za stúpenca obrodného procesu. Postupne však prešiel na prosovietske pozície, dostal sa do tábora Vasila Biľaka a zaradil sa medzi jeho popredných stúpencov. Na jeho pokyn počas rokovania Predsedníctva ÚV KSS v noci z 20. − 21. augusta rozširoval dezinformáciu, že vojská Varšavskej zmluvy vstúpili na pozvanie ÚV KSČ. Do vyššej politiky sa vrátil po normalizačných čistkách, v 70. a 80. rokov bol člen predsedníctva ÚV KSS.

Gustáv HUSÁK

Slovenský komunistický politik, právnik a štátnik. Pochádzal z chudobnej slovenskej roľníckej rodiny. Od augusta 1943 bol predstaviteľom piateho ilegálneho vedenia KSS. Počas Slovenského národného povstania vykonával funkcie podpredsedu SNR a povereníka pre veci vnútorné a patril k najvýznamnejším predstaviteľom Povstania. V obnovenej ČSR bol predsedom Zboru povereníkov (1946 − 1950) a predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné (1949 − 1951). Aktívne sa podieľal na nastolení totalitného režimu a politických perzekúciách. V roku 1950 bol v rámci vnútrostraníckeho mocenského zápasu obvinený z "buržoázneho nacionalizmu", odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a zbavený členstva v ÚV KSČ. Vo februári 1951 ho zatkli, zbavili zvyšných funkcií a vylúčili z komunistickej strany. Po vykonštruovanom súdnom procese bol v apríli 1954 odsúdený za velezradu na doživotie. Na základe amnestie prepustili Gustáva Husáka v máji 1960 na slobodu. V roku 1963 bol rehabilitovaný a opätovne prijatý do komunistickej strany. Začal sa tak jeho druhý mocenský vzostup, kedy najmä v období 60. rokov sústredil okolo seba predstaviteľov bratislavskej inteligencie a patril k hlavným osobnostiam bratislavského predjaria. Zaslúžil sa o oživenie národno-emancipačného procesu s požiadavkou spravodlivejšieho postavenia Slovenska v spoločnom štáte.

V období roku 1968 bol Husák vedúcou osobnosťou reformného procesu na Slovensku. Popularitu širokej verejnosti si získal najmä obranou politiky prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka a kritikou dogmatických aparátnikov z ÚV KSS na čele s Vasilom Biľakom. Podieľal sa na príprave návrh ústavného zákona o československej federácii. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy odletel ako zástupca Slovenska s delegáciou prezidenta Svobodu na rokovania do Moskvy, kde zmenil svoje postoje. Po návrate do Bratislavy vystúpil 27. augusta 1968 na mimoriadnom zjazde KSS s proreformným prejavom, ktorým si zabezpečil zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSS. Už na druhý deň však presvedčil väčšinu delegátov, aby sa podrobili sovietskemu diktátu a vyhlásili mimoriadny zjazd KSČ za nelegálny. Medzi septembrom 1968 a marcom 1969 Husák dôsledne presadzoval politiku normalizácie. Po vynútenej Dubčekovej rezignácii 17. apríla 1969 bol so súhlasom Sovietov zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ. Následne zostril represálie proti odporcom režimu, obnovil byrokraticko-direktívnu formu riadenia a podporil hromadné čistky vo všetkých politických, hospodárskych a kultúrnych organizáciách. Na XIV. zjazde KSČ v roku 1971 bol Gustáv Husák potvrdený vo funkcii najvyššieho predstaviteľa strany ako generálny tajomník ÚV KSČ. V máji 1975 nahradil L. Svobodu na poste prezidenta, a v 70. a 80. rokoch sa stal symbolom normalizácie. 17. decembra 1987 sa vzdal postu generálneho tajomníka a po páde komunistického režimu v roku 1989 abdikoval i na úrad prezidenta republiky.

Michal CHUDÍK

Slovenský komunistický politik. Už v 50. rokoch sa zaradil do línie Viliama Širokého a neskôr Novotného, aktívne sa zúčastnil na kampani proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Od roku 1963 bol predsedom Slovenskej národnej rady, bol hlavným a najdôležitejším stúpencom Novotného na Slovensku. V marci 1968 ho Slovenská národná rada odvolala z funkcie predsedu SNR a následne odišiel z politiky.

Alois INDRA

Český komunistický politik. Pochádzal z rodiny českého rušňovodiča, ktorá v žila medzivojnovom období na východnom Slovensku. V 40. rokoch pracoval ako železničný úradník a neskôr ako stranícky funkcionár na Morave. V 60. rokoch pôsobil v Prahe v straníckom aparáte a zastával aj funkciu ministra dopravy. Vo februári 1968 sa stal Indra terčom kritiky slovenskej verejnosti za nesúhlas s vybudovaním vysutej jendokoľajovej železnice vo Vysokých Tatrách. Po demisii Lenártovej vlády 8. apríla 1698 ho zvolili za člena Sekretariátu ÚV KSČ a tajomníka ÚV KSČ. Patril k hlavným odporcom demokratizačného procesu v Čechách a postupne okolo seba sústreďoval predstaviteľov dogmatického krídla. Patril k piatim signatárom tzv. pozývacieho listu. Sovietske vedenie ho po okupácii ČSSR plánovalo dosadiť za predsedu kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády. Tento zámer ale zlyhal v dôsledku odporu prezidenta Ludvíka Sobodu. Ako člen československej delegácie sa potom Indra zúčastnil na rokovaniach s najvyššími sovietskymi predstaviteľmi v Moskve. V januári 1969 sa stal poslancom a v rokoch 1971 − 1989 bol predsedom Federálneho zhromaždenia.

János KÁDÁR

Maďarský komunistický politik. Narodil sa ako nemanželské dieťa slovenskej slúžky a maďarského vojaka. Do matriky ho preto zapísali pod matkiným priezviskom Czermanik. Do ilegálnej komunistickej strany vstúpil v roku 1931. Za svoje politické aktivity bol niekoľkokrát väznený. Po nacistickom prevrate v októbri 1944 mal byť deportovaný do koncentračného tábora, ale podarilo sa mu utiecť. V marci 1945 bol sovietskymi okupačnými orgánmi dosadený za zástupcu policajného veliteľa Budapešti. Súčasne si zmenil svoje slovansky znejúce priezvisko na čisto maďarské Kádár. Po zlúčení komunistickej strany a sociálnej demokracie do MDP v júni 1948 bol v Maďarsku nastolený totalitný režim pod Rákosiho vedením. Kádár, ktorý od 5. augusta 1948 pôsobil ako ministra vnútra, sa aktívne podieľal na budovaní represívneho aparátu a vnútrostraníckych čistkách. Po poprave komunistu Lászla Rajka v októbri 1949 však vyslovil pochybnosti o jeho vine. Vzhľadom na to stratil Rákosiho dôveru a musel rezignovať na ministerský post. V máji 1951 ho zatkli a v decembri 1952 na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili na doživotie. Vďaka uvoľneniu pomerov po Stalinovej smrti prepustili Kádára v júli 1954 z väzenia a politicky rehabilitovali. V októbri 1956 vyústila nespokojnosť maďarskej verejnosti s pomalým tempom destalinizácie a prítomnosťou sovietskych vojsk do protikomunistického povstania. Na jeho začiatku Kádár spolupracoval s proreformným premiérom Imre Nagyom a riadil reorganizáciu skompromitovanej MDP na MSZMP. 1. novembra 1956 však tajne odcestoval do Moskvy, kde prijal ponuku zostaviť revolučnú robotnícko-roľnícku vládu. V jej mene potom požiadal sovietske vojská, aby zasiahli proti "čiernym silám reakcie a kontrarevolúcie". Po krvavom potlačení protikomunistického povstania Kádár rýchlo konsolidoval svoju moc. Podporu občanov, ktorí ho právom považovali za zradcu národa a kolaboranta, sa snažil získať zvyšovaním platov, skrátením pracovnej doby, uvoľnením cenzúry a povolením drobného podnikania. Pre Kádarovú éru sa preto vžilo pomenovanie "gulášový socializmus".

K československému obrodnému procesu v roku 1968 mal Kádar napriek navonok prejavovaným sympatiám k Dubčekovi záporný postoj. Od Brežneva dostal úlohu presvedčiť prvého tajomníka ÚV KSČ, aby zastavil demokratické reformy. Keď jeho úsilie zlyhalo, podporil ozbrojený zásah proti ČSSR. V Kádárovej vile pri Balatonskom jazere sa v noci z 20. na 21. júla 1968 konala konšpiračná schôdzka, na ktorej dal prvý tajomník ÚV KSU Petro Šelest prvému tajomníkovi ÚV KSS Vasilovi Biľakovi pokyn na napísanie tzv. pozývacieho listu. Dvojtvárna politika prvého tajomníka ÚV MSZMP voči Dubčekovi však trvala až do poslednej chvíle. Ešte 17. augusta 1968 šéfa KSČ na stretnutí v Komárne priateľsky nabádal, aby vyšiel v ústrety Brežnevovi a obmedzil slobodu tlače. O pripravovanej vojenskej agresii sa pritom ani raz nezmienil.

Ondrej KLOKOČ

Slovenský komunistický politik. Po druhej svetovej vojne pracoval v aparáte komunistickej strany, v 50. rokoch v Banskej Bystrici. Následne bol dlhoročným šéfredaktor denníka Pravda (1958 – 1968) a predsedom Slovenskej národnej rady (1968 – 1975).

Hvezdoň KOČTÚCH

Slovenský ekonóm, národohospodár a politik. V 60. rokoch sa aktívne zapojil do obrodného procesu, svojimi ekonomickými analýzami podporoval spravodlivejšie postavenie Slovenska v spoločnom štáte a napokon aj federalizáciu Československa. Po roku 1970 bol vylúčený z KSČ a sledovaný Štátnou bezpečnosťou.

František KRIEGEL

Český komunistický politik, lekár a disident. Do KSČ vstúpil už v 30. rokoch. V rokoch 1936 − 1939 pôsobil ako vojenský lekár v Španielsku. Po porážke republikánov bol internovaný vo Francúzsku. V roku 1940 vykonával lekársku prax v Číne, ktorá čelila japonskej agresii. Po skončení druhej svetovej vojny sa Kriegel stal funkcionárom KSČ a aktívne sa podieľal na komunistickom prevrate vo februári 1948. V rokoch 1949 − 1952 bol námestníkom ministra zdravotníctva. Počas čistiek v KSČ ho odvolali z funkcie, ale v roku 1957 bol rehabilitovaný. V 60. rokoch pôsobil ako poradca kubánskej vlády pre zdravotníctvo. Po mocenskom páde Novotného sa v apríli 1968 stal členom Predsedníctva ÚV KSČ a predsedom ÚV Národného frontu. Patril k najvýznamnejším postavám demokratizačného procesu, a bol azda najčastejším terčomkritiky Sovietov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR bol 21. augusta 1968 spolu s ďalšími piatimi vedúcimi komunistickými predstaviteľmi zatknutý a odvlečený do ZSSR. Ako jediný z 26 československých politikov odmietol podpísať tzv. Moskovský protokol. Svoje stanovisko nezmenil ani po naliehaní prezidenta Svobodu, Gustáva Husáka a Alexandra Dubčeka. Po návrate do Prahy bol vylúčený z Predsedníctva ÚV KSČ a zbavený funkcie predsedu ÚV NF. Ako radový poslanec 18. októbra 1968 hlasoval proti prijatiu zmluvy o umiestnení sovietskych vojsk v ČSSR. Za jeho postoje ho 30. mája 1969 vylúčili z komunistickej strany, neskôr prepustili z práce a penzionovali. Až do konca života zostal pod dohľadom ŠtB. Zapojil sa do hnutia na obranu ľudských práv a patril medzi prvých signatárov Charty 77.

Jozef LENÁRT

Slovenský komunistický politik a stranícky funkcionár. Pochádzal zo slovenskej robotníckej rodiny. Od roku 1939 pracoval ako robotník, v roku 1943 vstúpil od ilegálnej KSS a ako partizán sa zapojil do odboja. Po vojne pôsobil v straníckom aparáte. Cestu k ďalšiemu kariérneho postupu mu umožnilo štúdium na Vysokej škole politickej pri ÚV KSSZ v Moskve v rokoch 1953 − 1956. Po návrate do Československa bol vymenovaný za vedúceho tajomníka KV KSS v Bratislave. Patril k najdôležitejším stúpencom centralizačnej politiky Antonína Novotného, vďaka čomu sa 31. októbra 1962 stal predsedom Slovenskej národnej rady. Od júna 1963 bol predsedom tzv. Barnabitskej komisie, ktorá prešetrovala vykonštruované procesy so slovenskými komunistami v 50. rokoch a zasadila sa za rehabilitáciu odsúdených. Výsledky vyšetrovania viedli k demisii vlády pod vedením stalinistu Viliama Širokého, a Lenárt bol 20. septembra 1963 vymenovaný za predsedu vlády. Dôraz kládol na zlepšenie československej ekonomiky. Vzhľadom na tesné spojenie s Novotným bol v apríli 1968 zbavený členstva v Predsedníctve ÚV KSČ a rezignoval i na post predsedu vlády. V priebehu mája sa zblížil s dogmatickým krídlom straníckeho vedenia, hoci sa vyhýbal konfliktom s reformistami. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa otvorene postavil na stranu okupantov. Podieľal sa na neúspešnom pokuse o vytvorenie kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády a bol účastníkom rokovaní s najvyššími sovietskymi predstaviteľmi v Moskve, ktoré skončili 26. augusta 1968 podpisom tzv. moskovského protokolu. V období tzv. normalizácie bol prvým tajomníkom ÚV KSS (1970 − 1988), tajomníkom ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničné vzťahy (1988 − 1989) a členom Predsedníctva ÚV KSČ (1970 − 1989).

Zdeněk MLYNÁŘ

Český komunistický politik a právnik, neskôr disident a politológ. V 60. rokoch patril medzi najaktívnejších stúpencov demokratizačného procesu, v roku 1968 bol tajomníkom ÚV KSČ. Patril k tvorcom vyhlásenia Všemu lidu Československé socialistické republiky! Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy bol vylúčený z KSČ. Neskôr sa zapojil do aktivít disentu, patril medzi signatárov Charty 77.

Antonín NOVOTNÝ

Český komunistický politik, stranícky funkcionár a štátnik. Pochádzal z robotníckej rodiny. Už v roku 1921 vstúpil do KSČ a postupne vykonával viacero funkcií v jej pražskej organizácii. Počas nemeckej okupácie sa zapojil do ilegálnej činnosti, za ktorú bol v roku 1941 zatknutý a do konca druhej svetovej vojny väznený v nacistickom koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 − 1951 pôsobil Novotný vo funkcii tajomníka KV KSČ v Prahe. Zohral dôležitú úlohu vo februárových udalostiach roku 1948 a vďaka aktívnej spolupráci so sovietskym veľvyslanectvom prenikol na najvyššie priečky mocenského rebríčka. V decembri 1951 sa stal členom Predsedníctva ÚV KSČ, v septembri 1953 prvým tajomníkom ÚV KSČ a 19. novembra 1957 bol zvolený za prezidenta ČSR. V roku 1960 Novotný presadil prijatie novej ústavy, zmenu názvu štátu na ČSSR republiku a vyhlásil rozsiahlu amnestiu, ale k úplnej rehabilitácií obetí politických procesov, zvlášť nekomunistov, mal negatívny postoj. Bol zástancom silnej centralizácie a oklieštenia beztak symbolických kompetencií slovenských národných orgánov. Nesúhlas slovenských komunistov s centralizačnou politikou, zostrenie cenzúry a zastavenie ekonomickej reformy viedli na jeseň 1967 k zosilneniu vnútrostraníckej opozície a úpadok jeho mocenského postavenia prehĺbila aj strata podpory z Moskvy. Na zasadení ÚV KSČ v decembra 1967 zazneli otvorené výzvy k jeho odvolaniu a pod tlakom sa 5. januára 1968 vzdal funkcie prvého tajomníka. Po vypuknutí tzv. Šejnovej aféry abdikoval 22. marca 1968 aj na úrad prezidenta republiky. V priebehu apríla a mája 1968 bol zbavený zvyšných funkcií a úplne vylúčený z politického života.

Josef PAVEL

Český komunistický politik. Pochádzal z rodiny poľnohospodárskeho robotníka, do KSČ vstúpil v roku 1932 a v roku 1935 prijal ponuku na politické štúdium v Sovietskom zväze. V januári 1937 odišiel bojovať do Španielska. Po porážke Španielskej republiky bol internovaný vo Francúzsku. V roku 1941 ho deportovali do zajateckého tábora pri alžírskom meste Dželfa, v ktorom zostal až do príchodu spojeneckých vojsk v roku 1943. Následne vstúpil do československej armády vo Veľkej Británii. Po návrate do Československa pracoval ako stranícky funkcionár a v roku 1947 bol vymenovaný za tajomníka branno-bezpečnostného oddelenia sekretariátu ÚV KSČ. Počas komunistického prevratu vo februári 1948 zastával funkciu náčelníka hlavného štábu Ľudových milícií. Od januára 1949 pôsobil ako námestníka ministra vnútra, pričom sa aktívne podieľal na organizácii represálií proti odporcom komunistického režimu. Odmietol však podpísať rezolúciu proti Juhoslávii a odsudzoval čistky v armáde a polícii. Preto ho v roku 1951 zatkli, vylúčili z KSČ a v roku 1953 odsúdili za velezradu na 25 rokov odňatia slobody. Rehabilitovaný bol v roku 1956. Do politického života sa vrátil až v roku 1968. Zapojil sa do tvorby Akčného programu KSČ. Po nástupe do funkcie ministra vnútra 8. apríla 1968 sa usiloval urýchliť rehabilitáciu obetí procesov z 50. rokov a podporil vznik organizácie bývalých politických väzňov K231. Jeho pokus o reformu bezpečnostných zložiek však narážal na odpor vedúcich predstaviteľov KSČ vrátane Dubčeka. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy odmietol spoluprácu s okupantmi a už 30. augusta 1968 bol prinútený podať demisiu.

Viktor PAVLENDA

Slovenský ekonóm, vysokoškolský pedagóg a komunistický politik. Patril medzi popredných predstaviteľov demokratizačného procesu na Slovensku v druhej polovici 60. rokov. Vo svojej vedeckej práci sa venoval ekonomickým otázkam vyrovnávania sa českých krajín a Slovenska.

Jiří PELIKÁN

Český novinár a komunistický funkcionár, neskôr sociálnodemokratický politik. Už v mladosti vstúpil do KSČ, v rokoch 1955 – 1963 pôsobil ako predseda Medzinárodného zväzu študentov. Patril medzi najaktívnejších zástancov demokratizačného procesu v 60. rokoch. V roku 1968 bol riaditeľom Československej televízie, pričom Sovieti tlačili už pred augustom na jeho odstúpenie. Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy bol odvolaný, od roku 1969 zostal v Taliansku, kde sa zapojil do politického života. Vydával časopis Listy, do ktorého prispievali mnohí predstavitelia reformného procesu v 60. rokoch a pašoval sa do Československa.

Josef SMRKOVSKÝ

Český komunistický politik a stranícky funkcionár. Pochádzal z českej roľníckej rodiny. V roku 1933 sa stal čelnom KSČ a tajomníkom pražskej organizácie Komunistického zväzu mládeže. V rokoch 1935 − 1937 absolvoval politickú školu v ZSSR. Po návrate do Československa vykonával funkciu krajského tajomníka strane v Brne. Počas nacistickej okupácie pôsobil v odbojovom hnutí. Od februára 1945 bol podpredsedom Českej národnej rady, ktorá na konci druhej svetovej vojny zorganizovala Pražské povstanie. Počas komunistického prevratu vo februári 1948 bol zástupcom veliteľa Ľudových milícií. Jeho sľubnú kariéru však náhle ukončili vnútrostranícke čistky. V roku 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých funkcií, vylúčený z KSČ a odsúdený na doživotie. Po rehabilitácii a opätovnom prijatí do KSČ pôsobil v Prahe. V roku 1968 sa Josef Smrkovský stal jedným z hlavných predstaviteľov demokratizačného procesu. Ako dôsledný zástanca reforiem sa podieľal na páde režimu Antonína Novotného, 28. marca 1968 bol kooptovaný do Predsedníctva ÚV KSČ a 18. apríla 1968 sa stal predsedom Národného zhromaždenia. Popularitu širokej verejnosti si získal najmä kritikou zasahovania straníckych orgánov do činnosti parlamentu a umeleckých zväzov. Odmietal však spochybňovanie vedúcej úlohy KSČ strany. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy bol zatknutý a odvlečený do ZSSR. 26. augusta 1968 pripojil svoj podpis pod Moskovský protokol. Napriek tomu sa nezmieril s okupáciou a usiloval sa spomaliť nastupujúcu normalizáciu. Sovietske vedenie preto na rokovaní predstaviteľov KSČ a KSSZ v decembri 1968 kategoricky požadovalo jeho odchod z politiky. V apríli 1969 ho odvolali z Predsedníctva ÚV KSČ, v októbri 1969 bol zbavený funkcií v parlamente a v decembri 1969 prišiel aj o poslanecký mandát. Politický pád jedného z hlavných predstaviteľov pražskej jari zavŕšilo v marci 1970 druhé vylúčenie z KSČ.

Ludvík SVOBODA

Český dôstojník, komunistický politik a štátnik. Pochádzal z roľníckej rodiny. V marci 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, krátko nato sa na ruskom fronte dostal do zajatia a v auguste 1916 vstúpil do československých légií. Po návrate do vlasti v roku 1920 bol prepustený do civilu. V medzivojnovom období bol dôstojníkom, v júni 1939 utiekol pred hroziacim zatknutím do Poľska a prevzal velenie nad československou vojenskou skupinou v Krakove. Po nemeckom útoku na Poľsko v septembri 1939 previedol približne 700 vojakov a dôstojníkov na územie okupované Červenou armádou. Počas internácie v ZSSR začal podľa niektorých historikov spolupracovať so sovietskou tajnou políciou. V roku 1941 sa zapojil do organizácie 1. československého samostatného poľného práporu, neskôr rozšíreného na 1. československý armádny zbor. V decembri 1943 ho povýšili na brigádneho generála, v auguste 1945 na armádneho generála. Od apríla 1945 zastával Svoboda funkciu ministra národnej obrany. Ako formálne nestranícky člen vlády všemožne podporoval komunistov a vo februári 1948 zabránil nasadeniu armády proti nelegálnym Ľudovým milíciám. V októbri 1948 vstúpil do KSČ, avšak v apríli 1950 bol odvolaný z ministerského postu a jeho mocenský pád skončil až zamestnaním na JRD v rodnej obci. V novembri 1952 bol nakrátko zatknutý a následne penzionovaný. Už v roku 1954 sa však vďaka intervencii Nikitu Chruščova vrátil do politického života. Po abdikácii Novotného na úrad prezidenta sa jeho nástupcom stal Svoboda. Ako vojnový hrdina sa tešil všeobecnej vážnosti a jeho voľba mala upokojiť sovietske vedenie, ktoré vyjadrovalo stále väčšiu nespokojnosť s obrodným procesom.

V priebehu niekoľkých týždňov po svojom zvolený vyjadroval podporu Dubčekovi a jeho reformnej politike. Zasadzoval sa aj za rehabilitáciu obetí nespravodlivých procesov z 50. rokov, ale neustále zdôrazňovať, že Československo tvorí pevnú súčasť socialistického spoločenstva a musí sa vždy opierať o spojenectvo so ZSSR. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy odmietol vymenovať kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu. Už 22. augusta 1968 však navrhol sovietskemu vedeniu, že zostaví delegáciu a odletí na jej čele do Moskvy rokovať o normalizácii situácie. Výzvu Národného zhromaždenia, aby nikam necestoval, ignoroval. Výsledkom prezidentovej cesty sa stalo prijatie kapitulantského Moskovského protokolu. Po návrate sa Svoboda zámerne vyhýbal jednoznačnému hodnoteniu politickej situácie. V tom čase sa už definitívne priklonil na stranu tzv. realistov pod vedením Gustáva Husáka, ktorí podľa direktív z Moskvy pokračovali v okliešťovaní demokratických slobôd. Po Husákovom zvolení za prvého tajomníka ÚV KSČ v apríli 1969 podporil tzv. normalizáciu a bez námietok potvrdzoval represie proti odporcom sovietskej okupácie. Vďaka tomu sa udržal na poste prezidenta, ale stratil dôveru verejnosti. V roku 1974 prestal byť schopný vykonávať úradné povinnosti v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu.

Viliam ŠALGOVIČ

Slovenský komunistický politik. Pochádzal z roľníckej rodiny. Vyučil sa za typografa a počas druhej svetovej vojny slúžil v slovenskej armáde na Ukrajine a v Bielorusku. V máji 1943 dezertoval k partizánom a po absolvovaní sovietskeho vojenského učilišťa vstúpil ako osvetový dôstojník do 1. československého armádneho zboru. V roku 1945 sa stal členom KSS a pracovníkom vojenskej spravodajskej služby, pričom osobne vydával rozkazy na fyzické a psychické týranie osôb obvinených z vykonštruovaných politických zločinov. Počas komunistického prevratu vo februári 1948 velil jednotkám Ľudových milícií v Bratislave. V nasledujúcom období bol poslancom za KSČ v Národnom zhromaždení aj Slovenskej národnej rade.

V roku 1968 bol Šalgovič jedným z najtvrdších predstaviteľov dogmatickému krídla komunistickej strany. Alexander Dubček ho napriek tomu 1. júna 1968 dosadil za námestníka ministra vnútra pre riadenie ŠtB. Prvý tajomník ÚV KSČ totiž predpokladal, že tak upokojí Moskvu, ktorá nedôverovala ministrovi vnútra Josefovi Pavlovi. Najneskôr od začiatku augusta spolupracoval Šalgovič s KGB na prípravách vojenskej invázie. Už v prvých hodinách okupácie zapojil vybraných príslušníkov ŠtB do zaisťovania letiska v Ruzyni a zatýkania čelných predstaviteľov KSČ. Podieľal sa tiež na sabotovaní vysielania Československého rozhlasu. Z uvedených dôvodov patril medzi nenávidených kolaborantov. Pred hnevom Pražanov sa musel ukrývať na sovietskom veľvyslanectve a jeho bratislavský byt zdemolovali demonštranti. Minister Pavel ho 24. augusta 1968 odvolal z postu námestníka pre riadenie ŠtB. Do politického života sa Šalgovič mohol znova zapojiť až po nástupe tzv. normalizácie, keď pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia (1969 − 1989) a predseda Slovenskej národnej rady (1975 − 1989).

Anton ŤAŽKÝ

Slovenský komunistický politik. V 50. rokoch pôsobil v straníckom aparáte v Banskej Bystrici, od roku 1959 v Bratislave, v 60. rokoch vedúci tajomník Krajského národného výboru (KNV) v Košiciach. Bol blízkym priateľom Alexandra Dubčeka a aktívnym zástancom demokratizačného procesu v 60. rokoch. V roku 1968 bol členom predsedníctva ÚV KSS a vedúcim Krajského výboru (KV) KSS v Banskej Bystrici, kam ako predstaviteľ demokratizácie nastúpil do jedného z najdogmatickejších straníckych aparátov v slovenských regiónoch. Po augustovej okupácii obhajoval reformný proces, v normalizačných čistkách bol vylúčený z KSČ. Do konca 80. rokov pracoval ako robotník a spolupracoval s Alexandrom Dubčekom.

Walter ULBRICHT

Nemecký komunistický politik. Pochádzal z rodiny krajčíra. Po absolvovaní základnej školy sa vyučil za stolára, počas prvej svetovej vojny slúžil v zásobovacej jednotke na východnom, balkánskom a západnom fronte. Od roku 1920 bol členom nemeckej komunistickej strany. Zapojil sa do činnosti Komunistickej internacionály a absolvoval politické štúdiá v Sovietskom zväze. Ako komunistický poslanec pôsobil v Ríšskom sneme (1928 − 1933). Po nástupe nacistického režimu odišiel Ulbricht do exilu, striedavo v Paríži a Prahe, v roku 1938 sa presťahoval do Moskvy. Po nemeckom vpáde do ZSSR bol poverený prekladaním propagandistických materiálov a vypočúvaním zajatých nemeckých dôstojníkov. Ešte pred skončením vojny sa Ulbricht vrátil do Nemecka, aby obnovil štruktúry KPD podľa stalinského vzoru. V apríli 1946 zohral rozhodujúcu úlohu pri vytvorení SED, ktorá vznikla na pokyn Moskvy násilným zlúčením komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Po založení NDR 7. októbra 1949 sa stal podpredsedom Rady ministrov a 25. júla 1950 bol zvolený za generálneho tajomníka ÚV SED. V júli 1953 potlačil Ulbricht s pomocou sovietskych vojsk ľudové protikomunistické povstanie. Svoje postavenie na vrchole východonemeckej mocenskej hierarchie si upevnil v roku 1960, keď po zrušení úradu prezidenta prevzal funkciu predsedu novovytvorenej Štátnej rady. V roku 1968 bol Ulbricht spolu s Gomułkom a Živkovom najhorlivejším podnecovateľom vojenského zásahu proti československému reformnému hnutiu. Sovietskemu veleniu dal k dispozícii dve divízie, ale z dôvodu neblahých spomienok na nacistickú okupáciu v marci 1939 z ich nasadenia zišlo. Koncom 60. rokov stratil v dôsledku rozdielnych názorov na spoluprácu s NSR podporu generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva a v roku 1971 bol prinútený rezignovať.

Ludvík VACULÍK

Český spisovateľ a publicista. V druhej polovici 60. rokov sa veľmi aktívne zapojil do obrodného procesu. V roku 1968 vzbudil mimoriadnu pozornosť publikovaním manifestu Dva tisíce slov, které patří dělníkům, zemědělcům, úředníkům, umělcům a všem, ktorý si vyslúžil ostrú kritiku Sovietov. Po nástupe normalizácie patril medzi perzekvovaných disidentov. Bol signatárom Charty 77.

Todor Christov ŽIVKOV

Bulharský komunistický politik a štátnik. Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1932 vstúpil do bulharskej komunistickej strany, v apríli 1944 sa zapojil do partizánskeho hnutia. Keď bola v septembri 1944 zvrhnutá pronemecká bulharská vláda, vstúpil do Národnej milície a aktívne sa zapojil do represálií proti "nepriateľom ľudu". Po nastolení komunistickej diktatúry v Bulharsku na jeseň 1947 sa Živkov horlivo podieľal na vnútrostraníckych čistkách a násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva. V marci 1954 ho zvolili za jej prvého tajomníka. Mocenskú pozíciu si upevnil s pomocou Moskvy a 19. novembra 1962 prevzal funkciu predsedu vlády. Po zvrhnutí Chruščova v októbri 1964 Todor Živkov pohotovo vyjadril lojalitu novému sovietskemu vedeniu na čele s Brežnevom. V roku 1968 patril spolu s Ulbrichtom a Gomułkom k najtvrdším kritikom demokratizačného procesu v ČSSR. Na schôdzke predstaviteľov piatich štátov Varšavskej zmluvy v Moskve 8. mája 1968 navrhol, aby bola v Predsedníctve ÚV KSČ vytvorená "marxisticko-leninská" skupina pod vedením Biľaka alebo Drahomíra Koldera, ktorej by bola poskytnutá "všemožná pomoc". Do vojenskej intervencie proti Československu sa na jeho žiadosť zapojili aj dva bulharské motostrelecké pluky, hoci sovietske velenie pôvodne nemalo na ich nasadení záujem.