Slovník pojmov

Akčný program KSČ

Strategický dokument komunistickej strany v roku 1968, ktorý uvádzal do praxe základy socializmu s ľudskou tvárou. Program bol prijatý na zasadnutí ÚV KSČ v dňoch 1. − 5. apríla a zverejnený bol 10. apríla 1968. Teoretické základy Akčného programu KSČ pomáhali vypracovať špičkové tímy vedcov už v predchádzajúcom období. Program definoval základné parametre socializmu s ľudskou tvárou, vrátane požiadavky na demokratizáciu celého spoločenského a politického systému a rozvoja niektorých občianskych slobôd. Vo veci štátoprávneho usporiadania požadoval federalizáciu štátu a v hospodárskej rovine reformu umožňujúcu drobné podnikanie. Usiloval sa aj o čiastočnú reformu politického systému snahou o zrovnoprávnenie politických strán v Národnom fronte. V roku 1970 ho ÚV KSČ vyhlásila za neplatný.

ALWEG

Zľudovený názov pre nerealizovaný projekt jednokoľajovej (monorailovej) visutej železničnej dráhy vo Vysokých Tatrách v období 60. rokov. V roku 1962 rozhodla FIS, že majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach sa budú konať vo februári 1970 na Štrbskom Plese. Uskutočnenie takejto akcie však komplikovali chýbajúce športové areály a hotely, ako i zastaraná dopravná sieť. Tento problém mala vyriešiť modernizácia Tatranských elektrických železníc a rozšírenie už existujúcich ciest. Slovenskí architekti Alexander Valentovič a Peter Hubka však predložili v marci 1963 alternatívnu štúdiu založenú na výstavbe visutej jednokoľajovej dráhy typu ALWEG. V roku 1966 bol ich projekt Štátnym ústavom dopravného plánovania zamietnutý z dôvodu vysokých nákladov. Do popredia verejného záujmu ho opäť posunul článok v denníku Smena "Bude Alweg, či nebude" zo 7. januára 1968. Projekt ALWEGu sa stal pre väčšinu Slovákov symbolom národnej prestíže a na urýchlenie jeho realizácie bola 23. januára 1968 vyhlásená oficiálna zbierka. Po odmietavom stanovisku ministra dopravy Aloisa Indru k výstavbe jednokoľajky usporiadali bratislavskí vysokoškolskí študenti 10. februára 1968 protestné zhromaždenie, ktoré podporili aj predstavitelia SNR. Dopravnú situáciu vo Vysokých Tatrách mala napokon zlepšiť obnova ozubnicovej železnice (tzv. zubačky) Štrba − Štrbské Pleso s tým, že stavba ALWEGu sa odložila na neurčito.

Bratislavská schôdzka

Dňa 3. augusta sa v Bratislave stretli zástupcovia Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska, Bulharska a Československa, aby prijali spoločnú deklaráciu o potrebe ochrany "výdobytkov socializmu", deklarovanom ako internacionálna povinnosť všetkých socialistických štátov − neskôr známom ako Brežnevova doktrína. Stretnutie sa konalo v priestoroch zotavovne ROH nad PKO (dnes hotel Sorea), pričom slávnostná deklarácia bola podpísaná v priestoroch Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca.

Brežnevova doktrína

Zahraničnopolitická línia presadzovaná Sovietskym zväzom od roku 1968 až do obdobia vlády Michaila Gorbačova v druhej polovici 80. rokov, postavená na princípe obmedzenej suverenity socialistických štátov. Jej zásady boli deklarované počas schôdzky predstaviteľov komunistických strán Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, Nemeckej demokratickej republiky, Bulharska a Československa v Bratislave 3. augusta 1968. Spoločné komuniké účastníkov obsahovalo aj kľúčovú vetu Brežnevovej doktríny: „ Podpora, ochrana a upevnenie socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.ˮ V praxi bola táto doktrína presadená počas invázie štátov Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 a počas invázie Sovietskeho zväzu do Afganistanu 25. decembra 1979.

Dielo koncilovej obnovy

Bolo iniciatívou katolíckeho duchovenstva a laikov o rehabilitáciu katolíckej cirkvi a zrovnoprávnenie katolíkov na Slovensku, v Čechách a na Morave. Všeobecným impulzom bolo oživenie náboženského života a celkový kontext Druhého vatikánskeho koncilu. Predohrou vzniku DKO bol článok nitrianskeho biskupa Eduarda Nécseya v Kultúrnom živote 12. apríla 1968, v ktorom v zásade požadoval novelizáciu cirkevného zákonodárstva z roku 1949. Ďalším dôležitým impulzom pre založenie DKO bola celonárodná konferencia delegátov katolíckeho duchovenstva a laikov, ktorá sa konala dňa 17. apríla v Bratislave a mala funkciu prípravného zhromaždenia. Na konferencii odznela požiadavka zriadenia slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom, ako aj požiadavka rehabilitácie Cirkvi a jej inštitúcií. Celoštátne ustanovujúce zhromaždenie Diela koncilovej obnovy sa konalo vo Velehrade 13. − 14. mája. Zjazd sa konal za účasti dvanástich biskupov, z toho štyroch slovenských (Lazík, Dubovský, Hopko a Korec) a približne 3000 kňazov a laikov z celej republiky. Zhromaždenie sa uznieslo na zániku Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva a založení novej dobrovoľnej organizácie: Dielo koncilovej obnovy, ktoré sa definovalo ako „dobrovoľná organizácia občanov katolíckeho náboženstva pod vedením biskupského zboru a uskutočňovania zásad Druhého vatikánskeho koncilu". Aktivity a rozvoj hnutia zlikvidovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy a následné obdobie tzv. normalizácie.

Divadlo Na Korze

Legendárne bratislavské divadlo na Suchom mýte, ktoré bolo založené ako vtedy populárne divadlo malých foriem v roku 1968 a stalo sa známym pôsobením humoristickej dvojice Milan Lasica – Július Satinský. Na jeho doskách však vystupovali aj ďalší populárni slovenskí herci. Normalizačný režim ho zatvoril už po ôsmych predstaveniach v roku 1971. Po roku 1989 bolo obnovené pod názvami Astorka – Korzo 90.

Dubčekove rožky

Ľudové pomenovanie pre kvalitné a chutné pečivo predávané na Slovensku, ktoré sa kvalitou odlišovalo od predchádzajúcich rokov.

Dvetisíc slov

Manifest českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka, ktorý vyšiel pod plným názvom 2000 slov, ktoré patria robotníkom, roľníkom, úradníkom, umelcom a všetkým (po česky 2000 slov, které patří dělníkům, zemědelcům, umělcům a všem). Išlo o jeden z najznámejších dokumentov demokratizačného procesu. Vznikol na podnet pracovníkov Československej akadémie vied, ktorí sa obávali zvrátenia demokratizačného procesu v ČSSR. Zámerom manifestu bolo aktivizovať československú verejnosť proti narastajúcemu tlaku dogmatického krídla KSČ a jeho zahraničných spojencov. Publikovaný bol 27. júna 1968 v časopise Literární listy a v denníkoch Práce, Mladá fronta a Zemědělské noviny.

Federalizácia Československa.

Povojnové Československo sa v priebehu niekoľkých rokov stalo opäť unitárnym štátom. Nebola dodržaná ani zásada "rovný s rovným", deklarovaná počas Slovenského národného povstania i v Košickom vládnom programe. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa postupná likvidácia právomocí slovenských národných orgánov „zaobaľovala" do fráz o proletárskom internacionalizme, či ideologických téz o rozvoji a zbližovaní národov a národností. Navyše, akákoľvek kritika centralizmu bola po monsterprocese s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami (Husák a spol.) spojená s hrozbou prísneho trestného postihu. Po čiastočnom uvoľnení spoločenského diskurzu sa aktuálne štátoprávne postavenie Slovenska javilo ako neudržateľné. Až demokratizačný proces v roku 1968 umožnil realizáciu federalizácie československého štátu, ktorú však jeho dva národy vnímali rozdielne. Český postoj vyjadrovalo heslo „ nejdřív demokrace, potom federace", kým slovenská strana federalizáciu považovala za integrálnu súčasť demokratizácie. Napokon si ideu federácie osvojilo aj Dubčekovo proreformné stranícke vedenie a zakotvilo ju do Akčného programu KSČ z apríla 1968. Úprava štátoprávnych vzťahov mala byť postavená na zásadách rovnosti, rovnoprávnosti a národnej svojbytnosti. Ústavný zákon č. 77/1968 Zb.z. 24. júna 1968 najprv zakotvil mechanizmus prípravy federatívneho usporiadania. Príslušný ústavný zákon č. 143/1968 Zb. bol schválený až po invázii − 27. októbra 1968. Na jeho základe vznikli v rámci federalizovaného štátu dve národné republiky – Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika s vlastnými vládami a parlamentmi (Česká národná rada a Slovenská národná rada), ktoré disponovali vymedzenými kompetenciami. S nástupom normalizácie však prichádzalo k okliešťovaniu právomocí národných republík a navyše sa nefederalizovala komunistická strana ako rozhodujúci mocenský orgán v štáte. Federácia prežila ako jediný výdobytok demokratizácie, aj keď v zdeformovanej podobe.

Klub 231 (K 231)

Organizácia bývalých politických väzňov československého komunistického režimu počas demokratizačného procesu. Názov klubu bol odvodený od zákona č. 213/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky, na základe ktorého odsúdili väčšinu jeho členov. Prípravný výbor K 231 sa zišiel 27. marca 1968. Za jeho predsedu bol zvolený prof. Karel Nigrín (1904 − 1982). Klub sa deklaroval ako nepolitická organizácia, ktorá má za cieľ dokumentáciu perzekúcií v období stalinizmu a úplnú rehabilitáciu obetí politických procesov. K oficiálnemu založeniu K 231 došlo 31. marca 1968 na ustanovujúcom zhromaždení v Prahe. V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov vznikli regionálne pobočky klubu s približne 30 000 registrovanými členmi. Viacerí komunisti funkcionári sa obávali postupnej transformácie K 231 na opozičnú politickú stranu, ktorá ohrozí mocenský monopol KSČ. Moskva považovala činnosť K 231 za jeden z hlavných dôkazov o nástupe kontrarevolúcie v ČSSR. K zákazu činnosti klubu došlo krátko po vojenskej invázii.

Klub angažovaných nestraníkov (KAN)

Demokratické politické hnutie založené v období roku 1968. Klub združoval občanov, ktorí mali záujem o politickú angažovanosť, ale nevstúpili alebo nechceli vstúpiť do KSČ ani do žiadnej inej strany Národného frontu. Na ustanovujúcej schôdzi KAN v Prahe 5. apríla 1968 bol za účasti asi 200 osôb zvolený za predsedu jeho prípravného výboru prírodovedec Ludvík Rybáček (1939 − 2014). KAN sa prezentoval ako platforma pre nezávislú politickú činnosť, založenú na ideáloch slobody, demokracie, humanity, prosperity, rasovej, národnostnej a náboženskej tolerancie a na zásadách uplatňovania rovnosti pred zákonom a rovnosti príležitostí. Ministerstvo vnútra povolilo prípravnú činnosť klubu 16. mája 1968, ale bez schválenia stanov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vedenie KAN pozastavilo ďalšiu činnosť organizácie a zlikvidovalo zoznam jej členov.

Kultúrny život

Časopis slovenskej umeleckej a spoločenskej inteligencie vychádzajúci v rokoch 1946 – 1968. V 60. rokoch sa tento týždenník ako oficiálny časopis Zväzu slovenských spisovateľov stal tribúnou obrodného procesu na Slovensku a publikoval články, úvahy a diskusie, ktoré išli ďaleko za rámec povoleného diskurzu. V ideologickej správe o periodikách v Československu v polovici 60. rokov bol Kultúrny život vyhodnotený z pohľadu KSČ ako najhoršie. Jeho popularita v tom čase presahovala hranice Slovenska. Na svojich stránkach publikoval články zo širokého spektra spoločenskej problematiky, vrátane výtvarného umenia, divadla, ale aj hospodárskych otázok či štátoprávneho usporiadania a postavenia Slovenska v spoločnom štáte. V radoch jeho prispievateľov boli hlavní aktéri demokratizačného procesu na Slovensku.

Mimoriadny XIV. zjazd KSČ

Konal sa za mimoriadny okolností deň po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 22. augusta 1968. Dostal pomenovanie ako Vysočanský, keďže sa konal v priestoroch továrne ČKD v Prahe-Vysočanoch. Na zjazde prítomní delegáti odsúdili vojenskú inváziu a zvolili nové vedenie KSČ, v ktorom mali reformní komunisti drvivú väčšinu a boli z neho takmer úplne vylúčení prosovietski kolaboranti. Časť delegátov odišla s prezidentom Svodobom na rokovania do Moskvy, v dôsledku tamojších rokovaní však bol tento zjazd vyhlásený za neplatný. Jednou z oficiálnych zámienok bola neúčasť slovenských delegátov.

Moskovský protokol

Úplný názov Protokol z rokovaní delegácií ZSSR a ČSSR v Moskve, dokument podpísaný 26. augusta 1968 vedúcimi predstaviteľmi Československa a Sovietskeho zväzu. V praxi anuloval výsledky demokratizačného procesu, legalizoval okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy a pripravil nástup tzv. normalizácie. 22. augusta 1968 delegáti mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ odsúdili vpád spojeneckých armád a prezident Svoboda odmietol vymenovať kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu. Sovietskemu vedeniu pomohol nájsť východisko zo slepej uličky samotný Svoboda a navrhol veľvyslancovi Červonenkovi, že zostaví delegáciu, ktorá bude rokovať s Brežnevom o normalizácii situácie. Do hlavného mesta ZSSR bolo zároveň dopravených päť internovaných činiteľov KSČ na čele Alexandrom Dubčekom, ktorí sa pripojili k Svobodovej delegácii. Väčšina československých politikov spočiatku odmietala uznať oprávnenosť intervencie. Po búrlivých rokovaniach však sovietske vedenie svoje požiadavky presadilo. Večer 26. augusta 1968 bol podpísaný protokol, v ktorom sa československá strana zaviazala obnoviť cenzúru, zrušiť protisocialistické organizácie, vyhlásiť vysočanský zjazd za neplatný a vypracovať zmluvu, ktorá legalizuje prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR. Musela taktiež stiahnuť protest proti okupácii Československa v Bezpečnostnej rade OSN, zaručiť beztrestnosť kolaborantom a vykonať "kádrové zmeny" vo vládnych orgánoch, v praxi z nich odstrániť najznámejších podporovateľov demokratizácie. Sovietske vedenie za to prisľúbilo, že stiahne okupačné vojská z miest do vyznačených priestorov a v bližšie neurčenej budúcnosti aj z celej ČSSR. Súhlasilo aj s pokračovaním "vhodných" reforiem. Text dokumentu bol vyhlásený za prísne tajný a podpísali ho všetci členovia delegácie okrem F. Kriegela.

Pozývací list

Zaužívané označenie pre list piatich dogmatických členov ÚV KSČ, obsahujúci žiadosť o pomoc "všetkými prostriedkami" proti údajnej kontrarevolúcii v ČSSR. Sovietskemu vedeniu poslúžil ako zámienka na vojenskú inváziu do Československa. Pokyn na napísanie pozývacieho listu dostal prvý tajomník ÚV KSS Vasil Biľak od prvého tajomníka ÚV KSU Petra Šelesta na konšpiračnej porade pri Balatone v noci z 20. na 21. júla 1968. Rusky napísaný pozývací list s podpismi Aloisa Indru, Drahomíra Koldera, Oldřicha Švestku, Antonína Kapeka a Vasila Biľaka prevzal Brežnev prostredníctvom Šelesta 3. augusta 1968 v bratislavskom hotely Sorea.

Pražská jar

Žurnalistické označenie pre obdobie politického uvoľnenia a demokratizačných reforiem v Československu v roku 1968. Samotný termín pražská jar vznikol v západnej tlači po augustovej okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Bol inšpirovaný názvom českého hudobného festivalu Pražská jar, konaného od roku 1946, a udalosťami revolučného roka 1848, známeho ako jar národov. V súdobom Československu sa pre obdobie pražskej jari používali označenia odvodené od januárového plenárneho zasadania ÚV KSČ: reformný proces, pojanuárový vývoj, pojanuárová politika, prípadne obrodný alebo demokratizačný proces.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP)

Nadnárodná hospodárska organizácia za účelom koordinácie hospodárskeho vývoja členských krajín na princípe centrálne plánovanej ekonomiky. Bola založená v januári 1949 v Moskve šiestimi zakladajúcimi štátmi východného bloku: Sovietskym zväzom, Poľskom, Československom, Maďarskom, Rumunskom a Bulharskom. Cieľom organizácie bolo čeliť západoeurópskej hospodárskej integrácii, ktorá sa začala prijatím Marshallovho plánu (1947) a pokračovala prijatím Schumanovho plánu (1950) a založením tzv. Montánnej únie (Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, 1952). Členmi RVHP sa postupne stali: Nemecká demokratická republika (1950), Albánsko, Mongolsko (1962), Kuba (1972), Vietnam (1978).

Rádio Vltava

Ilegálna východonemecká rozhlasová stanica, ktorá od 21. augusta 1968 do 12. februára 1969 šírila v českom a slovenskom jazyku podvratnú propagandu a dezinformácie do okupovaného Československa. O jej spustení sa rozhodlo na varšavskej porade predstaviteľov ZSSR, BĽR, MĽR, NDR a PĽR v dňoch 14. − 15. júla 1968. Ideologicky riadili stanicu propagandisti z nemeckej demokratickej republiky a východonemeckého Ministerstva pre Štátnu bezpečnosť. Na príprave programov sa však podieľali aj sovietski špecialisti. Väčšinu hlásateľov tvorili východonemeckí občania, ktorí predtým študovali v ČSSR. V prvých dňoch okupácie bola pre vysielanie Rádia Vltavy charakteristická zlá čeština a slovenčina so silným nemeckým prízvukom. Vďaka tomu sa dalo ľahko rozoznať od relácií legálneho Československého rozhlasu a stanica si vyslúžila posmešnú prezývku "Fltáva".

Robotnícko-roľnícka vláda

Vláda plánovaná podľa pôvodného scenára kolaborantov, ktorá by po vnútrostraníckom prevrate prevzala moc v de facto okupovanom štáte. V jej mene zatkli v skorých ranných hodinách A. Dubčeka a ďalších prívržencov demokratizačného procesu. Na jej čele mal stáť A. Indra, V. Biľak sa mal stať prvým tajomníkom ÚV KSČ. Vládu sa nepodarilo vymenovať kvôli odporu obyvateľstva, ktorý zmaril plán politického prevratu, a nesúhlasu prezidenta L. Svobodu.

Rokovania v Čiernej nad Tisou

Bilaterálne stretnutie členov sovietskeho politbyra s členmi Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré sa konalo od 29. júla do 1. augusta 1968. Stretnutie vzniklo ako dôsledok neúčasti čs. delegácie na schôdzke vo Varšave v polovici júla 1968. Sovietske vedenie vo vyhrotenej situácii napokon súhlasilo s myšlienkou stretnutia, od ktorého Brežnev očakával prerokovanie konkrétnych opatrení, ktoré by zastavili demokratizačný proces v Československu. Z pohľadu Sovietov išlo o "poslednú šancu", ktorú ešte dali čs. vedeniu. Miesto rokovaní vzniklo ako kompromis medzi sovietskym návrhom rokovať v Moskve a československým rokovať v Košiciach. Predstavitelia čs. delegácie si museli v železničných vagónoch, v ktorých rokovania prebiehali, vypočuť závažnú kritiku reformného procesu, ktorý sa snažili obhajovať. V ich delegácii však nebola jednota a časť členov Predsedníctva ÚV KSČ otvorene podporovala sovietske požiadavky. Kľúčové rokovania potom prebiehali počas separátnych rozhovorov členmi delegácií, osobitne medzi Dubčekom a Brežnevom. Sovieti požadovali konkrétne kroky, ako boli personálne zmeny, zákaz činnosti nekomunistických spolkov, obnovenie vedúcej úlohy strany v spoločnosti a získanie Štátnej bezpečnosti pod kontrolu pre nich spoľahlivých ľudí. Dubček sa pod tlakom snažil manévrovať a Brežnevove požiadavky vnímal skôr ako návrhy než priame príkazy na vykonanie nepopulárnych opatrení. Aj preto sa rokovania ukázali v konečnom dôsledku ako neefektívne, hoci na niekoľko dní rozptýli napätú atmosféru v spoločnosti. Na rokovania nadviazala schôdzka v Bratislave, ktorej sa zúčastnili aj predstavitelia ďalších komunistických strán Varšavskej zmluvy.

Schôdzka v Drážďanoch

Zasadenie vedúcich predstaviteľov šiestich štátov sovietskeho bloku v dňoch 23. − 24. marca 1968, na ktorom prvýkrát zaznela kritika reformného procesu v ČSSR. Podľa pôvodného dohovoru mala československá delegácia rokovať v Drážďanoch o hospodárskej spolupráci. Prvý tajomník ÚV SED Walter Ulbricht už na začiatku stretnutia arogantne vyhlásil, že sa bude diskutovať o vnútropolitickej situácii v ČSSR. Sovietski, poľskí a východonemeckí predstavitelia sa potom na základe citátov z československej tlače snažili dokázať protisocialistický a protisovietsky vývoj v ČSSR, ktorý nazvali "plazivou kontrarevolúciou". Brežnev vo svojom vystúpení ponúkol československým súdruhom "morálnu, politickú a demokratickú pomoc" v boji proti kontrarevolučným silám. Zároveň ich upozornil, že Sovietsky zväz sa nemôže nečinne prizerať na vývoj v ich krajine.

Slovenská organizácia na obranu ľudských práv

Postupné rehabilitácie politických väzňov a nevídaná sloboda tlače otvárali témy perzekúcií komunistického režimu. Na úrovni republiky vznikol 27. marca K 231 a na Slovensku 7. apríla v bratislavských lodeniciach vznikla širšia platforma prenasledovaných s názvom Slovenská organizácia na obranu ľudských práv. Na čele slovenskej organizácie bol Emil Vydra. Slovenská organizácia žiadala, aby československá vláda zachovávala Deklaráciu OSN o ľudských právach, ku ktorej sa zaviazala ešte v roku 1948, a usilovala sa pomôcť pri rehabilitácii obetí 50. rokov. Po okupácii a počas následnej normalizácie boli angažovaní bývalí politickí väzni na čiernej listine, monitorovaní Štátnou bezpečnosťou.

Varšavská schôdzka

V dňoch 14. − 15. júla 1968 sa konalo vo Varšave stretnutie predstaviteľov Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Bulharska. Na stretnutie boli pôvodne pozvaní aj predstavitelia Československa, ale odmietli s tým, že preferujú oddelené rokovania s každou zúčastnenou krajinou. V skutočnosti odmietali predstúpiť pred ďalší tribunál. Varšavská schôdzka sa konala teda bez československých zástupcov. Účastníci porady vystupovali neobyčajne útočne a zhodli sa v názore, že v Československu zúri kontrarevolúcia, pričom bulharský predstaviteľ Todor Živkov sa netajil názorom, že socializmus v Československu možno zachrániť už len vojenským zásahom. Účastníci porady poslali do Prahy list, v ktorom varovali, že ohrozenie socializmu v Československu je ohrozením spoločných životných záujmov všetkých socialistických krajín a vedenie KSČ sa má oprieť o zdravé sily a zabrániť kontrarevolúcii zásahom proti "antisocialistickým" a "imperialistickým" silám. Československé vedenie odmietlo obvinenia sformulované vo Varšave, a navrhol dvojstranné rokovania s predstaviteľmi Sovietskeho zväzu.

Varšavská zmluva

Organizácia Varšavskej zmluvy bola vojenská aliancia štátov sovietskeho bloku. Vznikla na stretnutí vo Varšave 14. mája 1955, pričom zakladajúcimi členskými štátmi boli Sovietsky zväz, Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, NDR, Poľsko a Rumunsko. Formálnou zámienkou pre vznik Varšavskej zmluvy bolo pristúpenie NSR do NATO. Jedinou spoločnou vojenskou akciou Varšavskej zmluvy bola invázia do Československa 21. augusta 1968. Velenie Varšavskej zmluvy bolo v Moskve a na jej čele stáli vždy sovietski maršali.

Vojenské cvičenie "Šumava"

Súčasť príprav na inváziu do ČSSR. Konalo sa na území Československa, Poľska, Východného Nemecka a Sovietskeho zväzu v dňoch 20. − 2. augusta 1968. Pôvodne bolo naplánované na september 1968, avšak sovietsky minister obrany maršal Andrej Grečko si vynútil, že uskutoční už v druhej polovici júna 1968. Námetom cvičenia "Šumava" bolo odrazenie fiktívnej agresie NATO a Rakúska proti štátom sovietskeho bloku a následná protiofenzíva na smeroch Praha - Norimberg a Ostrava - Viedeň. V skutočnosti poslúžilo sovietskemu veleniu na prieskum československých komunikácií a vybudovanie spojovacej siete v rámci príprav operácie "Dunaj". Z politického hľadiska malo demonštrovať vojenskú moc VZ a odhodlanie použiť ju pri poskytovaní podpory tzv. zdravým silám v KSČ.

Všetkému ľudu ČSSR

Vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ z 21. augusta 1968, ktoré označilo inváziu vojsk Varšavskej zmluvy za popretie základných noriem medzinárodného práva a zdôraznilo fakt, že vojská VZ obsadzujú Československo bez vedomia a proti vôli štátnych a straníckych orgánov. Okolo polnoci prišili informovať o invázii Predsedníctvo ÚV KSČ prezident Ludvík Svoboda a minister vnútra Josef Pavel. V tejto situácii bolo rokovanie o Biľakom predloženej rezolúcii prerušené a tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář sformuloval výzvu "Všetkému ľudu ČSSR". O 01:30 hod. Predsedníctvo ÚV KSČ vyhlásenie väčšinou hlasov schválilo. O 01:50 hod. bol text vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ niekoľkokrát prečítaný v Československom rozhlase.