Jarmila Jánošíková

Náš ocko sa narodil v 39. roku v novembri, čiže vlastne toho 21. augusta 1968, keď zomrel, mal nedožitých 29 rokov, čiže 28. My sme zostali s mamkou traja súrodenci, najstarší brat mal štyri roky, ja som mala dva, najmladší brat mal polroka. V tom 21. auguste po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy došlo aj tu v Rožňave k protestným zhromaždeniam obyvateľov. Náš otec vtedy, ako každé ráno, šiel do práce. Pracoval tu v Rožňave na ČSAD ako dispečer. Chodieval vlakom do práce, vlakom sa aj vracal. My sme bývali pri železničnej stanici, takže mamka stále s nami tromi chodila mu naproti. No a v ten deň už vlastne bolo po šichte, vracal sa okolo pol štvrtej domov a chcel sa teda pozrieť, čo sa deje, hej, ... videl aj počul už teda od rána, že čo sa deje v našej krajine, takže šiel sa tam pozrieť a tam vlastne došlo k tej nešťastnej udalosti, kedy ho zachytil ruský tank a pritlačil ho o múr jedného domu, ktorý už teraz ako nie je na tom mieste, ale teda vieme ho lokalizovať, že kde to bolo. Tým, že tam bol veľký zhluk ľudí, tak už nebolo možné nejako zabezpečiť, aby rýchlo k nemu prišla sanitka, lebo ťažko sa predierala pomedzi tie davy ľudí, takže vlastne došlo k tomu, že dosť veľa krvi stratil, čiže keď prišla sanitka, viezla ho do nemocnice, on ešte žil, ale potom už v tej nemocnici, keď ho vynášali po schodoch, tak ... vtedy zomrel. Toto obdobie my sme vedeli, to bola súčasť histórie našej rodiny, ale nikto iný... V učebniciach to nebolo, nikto o tom nevedel, čiže bolo to také, také zvláštne chvíle, napríklad na hodinách dejepisu, keď učiteľka tak nesmelo sa opýtala na túto časť dejín a nikto nevedel ani dátum, ani rok, ... kedy sa niečo stalo, akurát ja, hej. Tak... Akože to bolo také, také, také zvláštne, no. Dosť to doliehalo na mamku, aj ako na jej zdravotný stav, lebo za tým, keď došlo k týmto udalostiam, tak vtedy – ako vlastne vždy, aj teraz – sa našli ľudia, ktorí potrebovali ešte aj na tom nejako si získať alebo upevniť svoje mocenské ambície, tak sa stalo, že dostala výpoveď v práci, čo teda akože pre zdravotnú sestru, ktorá môže robiť len v nemocnici v Rožňave, bolo teda dosť také ako šokujúce. Prišli určití ľudia s teóriou, že teda otec sa postavil pred tank, že protestoval proti príchodu vojsk, no ale všetci vedia, že, že to tak nebolo, hej. Jednoducho tank sa otočil, on nemal šancu, ten tankista, vidieť, že kto je za ním, takže to nebolo nič úmyselné. Prechádzali roky, hej, aj po 89. už vlastne nebolo to také obdobie, že by sa malo na to zabudnúť, nehovoriť o tom. A keď sa blížilo 40. výročie pred desiatimi rokmi, tak som z vlastnej iniciatívy sa rozhodla, teda ako... Videla som aj v iných mestách, hej, že takéto pamätníky sú, kde boli obete na životoch, a tak som si vravela, že tak prečo to nie je napríklad aj v Rožňave... Túto myšlienku som začala rozoberať so známymi a našli sa veľmi ochotní sponzori, našli sa firmy, ktoré boli ochotné mi s tým pomôcť, aj jednotlivci. Potrebovali sme akurát súhlas od mesta a pozemok, na ktorom ten pamätník bude. No tam sa to trošku časovo natiahlo, čiže nestihli sme 40. výročie, čo teda ma mrzí, lebo mamka vtedy ešte žila a som jej to sľúbila, že teda akože príde tam k tomu odhaleniu toho pamätníka a ona koncom septembra ... mesiac za týmto výročím zomrela. Tak potom sme ten pamätník odhaľovali ku 41. výročiu, čiže o rok neskôr. Tá mladá generácia a generácia malých detí, ktoré vidím, že chodia s rodičmi, so starými rodičmi k tomu pamätníčku, hej, a pozerajú, čítajú a pýtajú sa, čo tu vtedy bolo, ako to bolo, a to je vlastne, ako, to je, to je také splnenie môjho takého deficitu voči tej minulosti. Ako my sme si tento osud nevybrali, hej, ale už keď sa nám to stalo, tak, tak cítime takú potrebu ako tým ľuďom pripomenúť aj toto obdobie a hlavne tú odvahu tých ľudí vtedy, ... ktorá povedzme aj chýba alebo začína sa trošku objavovať aj v tejto dobe.