Miroslav Ciberaj

Keď sa stali tie udalosti, som mal päť rokov vlastne. My sme, žili sme vtedy v Gemerskej Polome pri Rožňave. Z môjho pohľadu, čo si tak pamätám na tie udalosti, tak v ten deň akurát tiež taký horúci letný deň bol. Hral som sa vonku na dvore, futbal som si kopal a zrazu prišla susedka a zalamovala rukami, že: Jaj, chlapček môj, chlapček môj, že ty si už sirota. No tak ja ešte málo rokov, som si neuvedomoval, čo je to, tak... a vlastne tak sme sa to dozvedeli. Každý hovorí, že to nešťastná náhoda bola. Vlastne, jak stála tá kolóna tankov, potom ... dlho, dlho tam hodiny stáli. Priamo, čo tam boli pri tom, hovoria, že kolóna stála vlastne od Rožňavy až po Moldavu, že taká dlhá kolóna bola. Potom prišli vrtuľníky, vrtuľník vlastne, a tie tanky proste dostali pokyn pohnúť sa. Tak jak sa pohol, no zastal tak nešťastne a otec stál práve pri dome, tak bola to úzka ulička a na kraji stál on a tank vlastne chcel zaradiť spiatočku, no a pravdepodobne omylom sa pohol dopredu a narazil. Počul som trebárs, že bolo problém aj s vydaním tela otca z nemocnice, že nejak, že ho museli prakticky, že ukradnúť alebo stamaď, proste nechceli ho vydať. Doniesli ho domov. Niekedy bol taký zvyk, že tie mŕtve telá boli v dome v izbe a vlastne vtedy, no tí ruskí vojaci tu boli a oni zrejme sa báli, aby sa ľudia nezhromažďovali a tak. Tak to si pamätám, že ako deti z okna sme pozerali a tam pred našim domom stál ruský vojak so samopalom a hliadkoval. A trebárs si pamätám aj takú vec, no, aj mamka mi o tom hovorila, že ako, ako tam bolo to mŕtve telo, tak mamka tiež bola z toho ako zničená a unavená a ráno, tak my deti, vlastne tri deti sme zostali po otcovi ... Tak sme sa skôr zobudili, išli sme tam, kde bol otec, a snažili sme sa, že aby vstal, hovorili sme mu: Ocko, vstávaj, poď sa s nami hrať. A potom tiež ešte si pamätám, že aj po tom období, aj dlhé roky chodili za mamkou ako tí štátni tajní dosť často a tak proste, že chceli to nejako, aby bolo ticho kolo toho, tak dohovárali mamke a tak.