Tibor Novotný

68. rok ma zachytil na vojne. Narukoval som 3. 8. ´66 do vojenského útvaru 11.18 v Přerove a bol som pridelený v rádio-technickému zabezpečeniu prevádzky, kde som navádzal lietadlá na pristávaciu dráhu. Pamätám si na horúce a suché leto v 67. roku a potom na príchod bratskej sovietskej armády 21. augusta. No, už od toho 21. augusta od večera bolo na letisku rušno a bola zosilená ochrana vstupnej brány, ... kde slúžil jeden dôstojník alebo vojak z povolania práporčíckej hodnosti a desať vojakov základnej služby. Predtým tam boli len traja – štyria základní vojaci. No a tak sme vyfasovali sumku zásobníkov, ale len tri náboje ostré mohli byť použité. Dôstojník tam slúžil. Lenže 21., 22., 23. až 24. augusta poobede objavili sovietske vojská – tá kolóna tých obrnených vozidiel, tankov a doprovodných – letisko. Ľudia vtedy obracali značky, zatierali názvy ulíc, aby znemožnili priateľskej sovietskej armáde orientáciu. Takže prišli tam až 24. augusta a vtedy som mal akurát ja službu na bráne. Zaujímavé bolo, že jeden z dôstojníkov priniesol dve alebo tri päťdesiatkilové cvičné betónové bomby bez detonátoru a položil ich na cestu takých dvesto – tristo metrov pred bránu. A teraz ako išla tá kolóna od Přerova, sme to videli, sa to zatáčalo k tej ceste ku kasárňam a najprv išiel tank, potom také obrnené veliteľské vozidlo štvorkolové, a potom tank za tankom a nákladné autá boli až vzadu. A ten prvý tank prišiel k tomu a videl pred sebou tie bomby, na tých desať – dvadsať metrov. Bolo vidno, že sa vystrčil a dohovárajú sa, tak potom tie tanky urobili taký stromček do priekopy a prišiel tank s radlicou proti mínam. Také veľké kolesá ozubené. A to spustil dolu a pomaličky najížďal na tie bomby a keď videl, že to nebuchlo, asi sa naštval ten vodič toho vozidla. Rozjel sa tak rýchlo do kasární, že vyvalil závoru a tam zastavil. Závora bola vylomená, my sme sa rozpŕchli a postavili tam tank, ktorý s delom robil závoru. Bolo nám smiešne, že prvé, čo oslobodili sovietski vojaci, bolo väzenie, kde boli naši vojaci – delikventi odsúdení. Zaujímavé bolo spomenúť si na samotný 21. august, keď ráno bol budíček a obyčajne sme cvičili pred rotou. A teraz bolo: Všetci sa zhromaždíme ... pred štábom pluku. Nevedeli sme, čoho, čoho sa to týka, tak sme tam išli a bol tam taký amplión daný, mikrofón a náčelník štábu major Valighel, veliteľ pluku stíhacieho a bombardovacieho major Láska a ešte nejaký dôstojník, o ktorom sa tvrdilo, že bol ešte vojnový veterán a dosluhoval. A ten pristúpil k tomu mikrofónu a hovorí: Soudruzi, jsme okupování. Jsme okupování našima bratrama, kterým jsme nejvíc věřili. ... Mal v ruke nejaké vyznamenania, začal plakať a či to hodil na zem alebo tam na nejaké pódium, to neviem. Tak to bol konkrétne... Tak už sme čakali od tej doby, kedy objavia aj to letiště Přerov. Tí vojaci ani nevedeli, v akom sú štáte. My, normálni vojaci, sme sa mohli pohybovať po kasárňach, kasárne uzavreté, tie tanky obkľúčili celé letisko, v noci svietili tými veľkými reflektormi. Dôstojníci, ktorí v čase uzavretia kasární slúžili, nemohli ísť domov. Tí, ktorí ráno chceli prísť do práce ich vymeniť, nemohli ísť ich vymeniť. Skrátka ten tank a tá jednotka, ktorá bola u brány na Přerovskom letisku, prepúšťala len potraviny a také veci.